Z času na čas vidím príspevok, či začujem komentár o tom, ako je v dnešnej dobe jednoduché tranziciovať – nemali by predsa ľudia čakať dlhšie? Dostupnejšia medicínska tranzícia vraj spôsobí, že sa ľudia pohrnú do vecí, ktoré neskôr oľutujú; že sa do tranzície pohrnie viac a viac ľudí, ktorí to tiež oľutujú. Neuvediem, čo ma primälo k napísaniu tejto reakcie; poviem len, že niektorí ľudia veľmi hlúpo použili diel zo seriálu CSI ako argument pre to, že nenávratne skĺzame do temnej, transsexuálnej budúcnosti. CSI – ten najspoľahlivejší zdroj informácii. Ale poďme ďalej.

Okrem toho, že ide o paternalistické, mocenské a umelé vyvolávanie strachu, ide aj o otvorene transfóbny názor. Jeho myšlienka tkvie v tom, že skončiť s „neprirodzeným“ transsexuálnym telom je tá najhoršia vec, ktorá sa kedy cis osobe môže stať a treba sa tomu vyhnúť za každú cenu. Aj za cenu, že postavíme viac prekážok na ceste k medicínskej tranzícii, ktoré si preto musí preskákať oveľa väčšia časť trans ľudí.

Najzábavnejšia vec na tomto celom - okrem pomeru ľudí, ktorí tranzíciu oľutujú, verzus tí, ktorí nie – je to, že podobné opatrenia jednoducho nefungujú. S prístupom k medicínskej tranzícii sa vždy tiahol gatekeeping, a vždy sa tiahli ľudia, ktorí svoje kroky oľutovali. Transsexualizmus je totiž sebadiagnostikovaný a v konečnom dôsledku môže prekážky preskákať každý. Z mojej osobnej skúsenosti, tieto prekážky vyžadujú neúprimnosť a potlačenie pochybností a obáv.

Pamätám si, že som v mojich začiatkoch počul o ľuďoch, ktorí tým prešli, ktorí to oľutovali, ale bolo mi povedané, nech sa nebojím, pretože „to sa prakticky nestáva“. Samozrejme, že som sa bál. Myslím, že mnoho transsexuálnych ľudí sa tiež bojí, že to budú práve oni. Práve oni, ktorí skončia s otrasne skonštruovaným telom, keď vlastne ani nemuseli. Mám dojem, že za väčšinu týchto obáv môže zvnútornená transfóbia, túžba nebyť „umelou“, druhotriednou ľudskou bytosťou a lipnutie na predstave bytia „skutočnej“, „prirodzenej“ cis osoby. Toto je záver týkajúci sa mňa, utvorený po šiestich rokoch boja s obavami.

Je zaujímavé, ako som sa k týmto obavám dostal a ako som sa s nimi vyrovnal. Keď som sa pred dvomi rokmi rozhodol ísťcestou medicínskej tranzície a narazil na psychiatrov, ktorí spochybňovali a napádali moju identitu a moje rozhodnutia, začal som sa cítiť istejšie a istejšie. Nikdy predtým som si nebol taký istý, okrem coming outov, pri ktorých som musel obhajovať svoju identitu pred rodinou a priateľmi. Vidíte ten motív? Potreba dokazovať ma donútila potlačiť moje, celkom podstatné, pochybnosti a obavy, ktoré som mal kdesi vzadu v hlave. A fungovalo to, keďže som konečne dostal do rúk recept na testosterón. Všetko bolo také vzrušujúce. Až kým sa môj hlas nezačal lámať.

Bolo to, akoby sa uvoľnili stavidlá. Všetky veci, o ktorých som si zakazoval rozmýšľať posledné dva roky, ma zaplavili a úplne sa ma zmocnili. Prestal som užívať testosterón. Začal som navštevovať súkromného psychológa. Znovu som sa začal vyrovnávať s mojimi pochybnosťami. Všetko toto som urobil, hoci národnému zdravotníckemu systému som nepovedal vôbec nič, pretože som bol vystrašený, že by som stratil prístup k zdravotným službám. To je tá vec na neistote: neviete ani, čo chcete robiť. Nebol som si istý, či vôbec chcem tie zdravotné služby, ku ktorým som mal prístup, nechcel som však riskovať a prejaviť môj strach, čím by som o ne prišiel úplne. S pomocou môjho úžasného psychológa som sa rozhodol v tranzícii pokračovať. Pointou je teda to, že „strážcovia systému“ ma nezbavili neistoty, ba práve naopak – zabránili mi v tom, aby som ju spracoval.

Navzájom sa trýzniaca trans komunita, hltajúca kraviny medicínskeho systému, a gatekeeping jednoducho zabraňujú ľuďom byť k sebe úprimní. Ak je pre tranzícia pre niekoho zlým krokom, tak následovať scenár a pochovať svoje skutočné pocity im nepomôže. Som toho názoru, že šírenie strachu pred tým, že to niekto oľutuje, je len prefíkanou a blahosklonnou zásterkou transfóbie. Ak si skutočne prajete, aby ľudia nerobili zlé rozhodnutia, možno by ste ich mali prestať toľko kontrolovať.
 

Zdroje:
Emergent Life Form, http://emergentlifeform.wordpress.com/2010/07/03/gatekeeping-is-oppressive-it-also-doesnt-work/