Existuje názor, že byť trans, alebo nebodaj medicínsky tranziciovať je forma sebapoškodzovania, prípadne ničenia „zdravého“ tela.

Sem-tam sa tieto postoje prejavujú veľmi nanápadne – bývajú zakryté pláštikom starosti o úbohé deti, ktoré sa môžu nechať zmiasť a tranziciovať. Ľudia, ktorí sú proti určitým telesným modifikáciám stavajú tranzíciu na rovnakú úroveň, či hádžu komentáre o tom, aké sú výsledky niektorých operácii nefunkčné a vyzerajú zle. Sem-tam sú tieto postoje, naopak, veľmi otvorené: hovoria o tom, ako zlí doktori a trans ľudia nútia lesby, či maskulínne ženy, do tranzície; že sme úplní cvoci, alebo že byť trans je ako mať anorexiu a tranzícia je ako liposukcia alebo žalúdočný bypass.

Porovnajme si tieto transfóbne názory s názormi niekoho, kto si myslí, že byť neheterosexuálnym človekom je forma sebapoškodzovania. Príliš veľa rozdielov nenájdeme:  opakuje sa, ako Satan/patriarchát/atď. spôsobí, že nie sme dobrí a poslušní cisrodoví ľudia a vo viac pobožnom/feministickom/atď. svete by nás bolo menej, alebo by sme jednoducho neboli. Zameňte "transrodový" za "neheterosexuálny" a "cisrodový" za "heterosexuálny" a spozorujete jednoznačnú homofóbiu. Porovajte "tranzícia je zlá a ničí zdravé telo!" s názorom, že sex s osobou rovnakého pohlavia je nebezpečný a zlý. Oba názory nielen znejú prakticky rovnako, ale sú aj rovnako mylné.

Názor, že byť trans je forma sebapoškodzovania vyplýva z názoru, že byť trans je zlé, a tiež to, že byť cis je to jediné prirodzené a správne. Ide o vieru, že je lepšie „prestať byť trans“ (alebo aspoň prestať byť trans otvorene), než odstrániť transfóbiu a cissexizmus. Z tohto pohľadu sú transfóbia a cissexizmus normálne, správne a prirodzené. Konieckoncov, ak sme nenarúšali váš perfektný svet, nič by sa nám nestalo. Iste, že nechcete, aby ľudia trpeli, ale... kebyže sme ticho tak by vás to ani nenútilo uvažovať, však?

Tento "spoločenský mýtus univerzálnej cisrodovosti" je neskutočne krehký, a musí byť neustále chránený, čo si žiada zničiť akýkoľvek náznak odlišnosti. Áno, byť trans môže byť tažké. Áno, svet je pre trans ľudí nebezpečný. Odstránenie transfóbie a cissexizmu však odstráni všetky tieto obtiaže a nebezpečenstvá. Skutočne – jediná inherentná vec na transrodovosti je to, že cítime dizonanciu s naším označením, a cítime depresiu, keď nám nie je umožnené slobodne sa vyjadriť. 

Medicínska tranzícia zvyčajne odstráni telesnú dizonanciu. Žiť ako potrebujeme, bez diskriminácie a obťažovania, nám odstráni problémy s predstieraním; ľudia, ktorí vás oslovujú  správne, ako vaši milovaní a vybraný spoločenský okruh vám toto zabezpečia tiež. Terapia by mala pomôcť so všetkým ostatným, napr. rozoberaním vecí ako potlačenie transrodovosti v detstve (vo svete bez transfóbie by sa toto malo diať podstatne menej), antidepresíva môžu pomôcť s depresiou, atď. Vo svete bez transfóbie by bolo oveľa menej potiaží s trans existenciou, ak vôbec nejaké. Keďže cissexizmus a transfóbia sú problémom, byť trans vlastne sa vlastne neukazuje ani tak škodlivé. Niektorí ľudia sa skôr priklonia k názoru, že zdravé tkanivo by sa nemalo porušovať... Mali by sme sa však pozrieť na to, čo považujeme za zdravé tkanivo a ako definujeme škodu, potrebnosť, nepotrebnosť, atď.

Je tkanivo, pri ktorom hlboko a inštinktívne cítime, že nám nepatrí, skutočne tak zdravé? Nie je snáď duševná bolesť tiež považovaná za bolesť? Mali by ľudia radšej vyskúšať všetky druhy terapií a mentálnych gymnastík aby akceptovali svoje telo, než aby podstúpili operácie a brali hormóny? Nie je to prvé rovnako škodlivé ako to druhé? Je odstránenie duševného utrpenia nepodstatné? Myslíte si, že ľudia sa môžu „cez to len tak dostať“, alebo „proste na to nemyslieť“, prípadne ignorovať všetko, čo nie je čisto fyzické? Áno? Ja by som povedala, že ak človek potrebuje medicínsku tranzíciu, tak hormóny a operácie potrebné k spokojnosti sú nutnosťou. (Osobne nemám problém ani s telesnými modifikáciami a inými „nepotrebnými“ operáciami, čiže ak trans osoba nepotrebuje medicínsky tranziciovať, ale chce, nemám s tým tiež problém. Myslím, že je to trochu mimo témy, ale chcela som veci uviesť na pravú mieru.)

Ľudia, či už v dobrej alebo zlej viere, občas spomínajú skutočné, ale i domnelé obmedzenia medicínskej tranzície: „Načo by ti bol penis, ktorý nefunguje?“ „Nebojíš sa, že budeš vyzerať divne?“ „Neponecháš si radšej telo v tomto stave, namiesto stresovania sa z možných zdravotných komplikácii?“ „...Ale veď si také pekné dievča!“ Po prvé, to, čo je funkčné, schopné, pekné, atď., definuje jednotlivec. Ako keď sa napočúvate veľa blábolov o tom, aká škaredá a nefunkčná je faloplastika, pričom každý chalan, s ktorým som sa stretla, je s výsledkom mimoriadne spokojný. A úprimne, nevidím nič „divné“ na telách trans ľudí. Naše telá, nezávisle od toho, aké zákroky sme si zvolili alebo nezvolili, nie sú ani divné, ani škaredé, ani odporné. Veľa ľudí má jazvy a veľa ľudí má za sebou invazívne operácie, ktoré zlepšili kvalitu ich života. Na tom nie je nič nechutné, ani škaredé. Okrem toho, každý človek má iné preferencie na črty tváre a podobne; niektorým ľuďom sa viac páčia „feminínne“ pôsobiaci muži (trans a cis), niektorým ľuďom sa zas páčia „maskulínne“ pôsobiace ženy (trans a cis). Niektorým ľuďom sa určite budeme páčiť – a odhliadnúc od toho, atraktivita nie je meradlom všetkého.

Tiež výrazne prehodnocujeme zdravotné následky. Keď sa rozhodujeme pre užívanie hormónov alebo rôzne operácie, vystavujeme sa väčšiemu riziku niektorých komplikácii, áno, ale tie zvyčajne idú ruka v ruke s faktom, že nemať niektoré operácie môže taktiež znamenať riziko. Pamätáte si, ako sme si definovali, čo je zdravé? Povedala by som, že človek bez samovražedných sklonov, ale s vyšším rizikom srdcových problémov je o poznanie zdravší, než ak je tak depresívny, až sa nedokážete o seba postarať a neustále sa chce zabiť.

Nejdeme do tranzície bez rozmyslu. Poznám niekoľko trans chalanov, ktorí sa museli popasovať s tým, čo u nich znamená zdravé tkanivo, s nepotrebnými lekárskymi procedúrami a svojou potrebou podstúpiť nejakú z operácii. Niektorí podotkli, že nad tým začali uvažovať spôsobom, aký som načrtla vyššie. Iní zas hovoria, že museli nastoliť dialóg so svojim telom a povedať svojmu hrudníku, či maternici, že aj keď na nich nie je nič zlé, jednoducho k ich telu nepatrili; vraveli svojmu telu, ako veľmi niektorú z operácii potrebujú, a tak podobne. Nemyslím si, že je niečo zlé na týchto pocitoch, keďže žijeme vo svete nepriateľskom voči trans ľuďom a ľuďom s telesným a zmyslovým postihnutím. Myslím si však, že je dôležité tieto pocity skúmať a rozhodnúť sa, čo z toho sú naše etické zásady a čo z toho sú len zvnútornené kraviny.

Existuje tiež predstava, že doktori jednoducho vymysleli transrodovosť, aby „prerábali“ neheterosexuálnych a rodovo nekonformných ľudí na heterosexuálnych, konformných ľudí. Ak sa však pozriete do akejkoľvek lepšej knižky o transrodovosti, napr.  The History of How Sex Changed, či Transgender History, táto idea bude vyvrátená. Trans ľudia prečesávali vedecké a medicíske žurnály, písali tým zopár drag/trans* spravodajom, čo existovali, písali Christine Jorgensen, atď., prosiac o informácie o tom, ako tranziciovať a ku komu ísť. Ženy užívali antikoncepčné tabletky a iné formy estrogénu, potom šli k doktorovi a tvrdili, že sú intersexuálne. Dokonca aj dnes je ťažké sa k medicínskej tranzícii dostať.

Takisto nevyhľadávame ľudí s otázkami o ich identite, aby sme ich konvertovali na náš Nebezpečný Životný Štýl. V našich komunitách je plno trans ľudí, ktorí sa prestali odmietať a idú za nami so žiadosťou o pomoc, či informácie. Zakaždým, keď ktokoľvek z týchto ľudí potreboval pomoc s ujasnením si, kto je a čo je pre nich správne,  boli im predostreté viaceré možnosti. Ako s nimi naložia, je iba na nich.

Často prítomná je i predstava, že byť v nezmenenom (“prirodzenom”) tele je morálne alebo lepšie ako v zmenenom (“neprirodzenom”) tele. Toto podporuje názor,, že naše rozdiely sú defekty, sú zlé a musia byť vyliečené alebo vykorenené; či už je transrodovosť spôsobená závadnou maternicou, ktorá nám dala zlé dávky hormónov, alebo závadný mozog, kvôli ktorému halucinujeme, alebo nám spoločnosť dala chybnú socializáciu. Zatiaľ čo niektoré druhy transrodovosti môžu byť spôsobené hormónmi v maternici alebo mozgom, ktorý je tvarovaný inak alebo čímkoľvek iným, nejde o defekt. Prirodzené variácie v populácii existujú, naozaj!

Veľakrát, keď transfóbni ľudia „diskutujú“ o transrodovosti alebo trans ľuďoch, porovnávajú nás s ľuďmi so schizofréniou, obsedantno-kompulzívnou poruchou, alebo s inými duševnými chorobami, či „delúziami“. Hovoria o tom, ako nesúhlasia s delúziami iných, tak prečo by mali s našimi? Dokonca sa môžu rozhodnúť, že by nás mali všetkých pozatvárať, či donútiť sa liečiť, len aby nám bolo zabránené tranziciovať. Toto je, mimochodom, pravda, aj keď opominieme všetky razy, kedy nás nazývajú bláznami, šialencami, psychotikmi, atp. Obvinenia zo sebapoškodzovania sú totiž presiaknuté postojmi, ktoré vnímajú tela trans ľudí a ľudí so zdravotným a zmyslovým postihnutím ako nenormálne, patologické a odporné, v kontraste s idealizovanými „prirodzenými, cisrodovými telami bez akéhokoľvek postihnutia“.