Mám obľúbené sako. Je to vlastne celkom škaredá vec, beztvará a šedá, s vyšitou značkou na ľavom ramene. Vôbec nelichotí mojej postave – je mi priveľké v pleciach, nazbierané na hrudi, jeho rukávy sú pridlhé. Napriek tomu je moje obľúbené. Keď ho mám totiž na sebe, ľudia ma dokážu čítať inak ako ženu.

Predstava "prechádzania" (z angl. "passing") je pre trans ľudí ako ja často iba rozprávkovým ideálom – svetom bez dlhých pohľadov a zmäteného mrmlania slov "slečna" a "pane," bez nadávok z úst okoloidúcich ľudí, či z okien áut. Svetom, kde nikto nemusí stráviť pár minút zisťovaním, čo "skutočne" som.

Žiť v takomto svete často býva nezdolateľnou výzvou aj pre tých, čo sa rozhodnú užívať hormóny, podstúpiť rôzne operácie, či trávia celé hodiny učením sa gestám a správaniu. Aj po tomto všetkom môže ktosi telo trans človeka zahliadnuť a nevidieť nič iné, len telo nesúce práve ten rod, ktorý mu bol vnucovaný od narodenia. Telo nespĺňajúce kritériá rodu, s ktorým sa osoba stotožňuje; telo “neprechádzajúce“ ako vytúžený produkt dní, mesiacov, či rokov práce a tréningu. A študentstvo veľmi dobre vie, že opakom "prejdenia" je jednoducho "neprejdenie," či dramatickejšie poňaté : "failnutie."

Vedome či nevedome, tlak "prechádzať" ako niekoho skutočný rod presúva zodpovednosť na tú osobu, ktorej telo je hodnotené. Akoby nebolo nič rozhodujúcejšie ako slovo vonkajšieho pozorovateľa. "Prechádzanie" naznačuje, že ak trans ženu osloví čašník "pane," tak v čomsi zlyhala ako trans osoba. Feminínny trans muž môže zúfalo bojovať o to, aby bol korektne čítaný jeho rod v kombinácii s jeho rodovým prejavom, a stále sú tu pálčivé otázky jeho rodiny a známych, ktorí sa pýtajú: "prečo proste nezostaneš dievčaťom?" Celá zodpovednosť padá naňho - má byť dostatočne „mužný“ aby ho videli tak ako chce ešte predtým, než vôbec začne uvažovať o prejavení feminínnejšej časti seba samého.

Koncept "prechádzania" vidí chybu v trans osobe, ktorá sa dostatočne nesnaží zapadnúť do stereotypnej role pripisovanej "opačnému" rodu či pohlaviu. Nevidí chybu v systematicky transfóbnej spoločnosti, ktorá verí iba v dva rody a dve pohlavia, pričom veľmi úzko a presne vymedzuje spôsoby, ktorými môžu byť trans ľudia akceptovaní len v jednej z dvoch kategórii. Tento boj je dostatočne ťažký pre trans mužov a trans ženy. Čo však potom tie osoby, ktoré nechcú byť videné ani ako ženy, ani ako muži?

Metro sa vyprádzni na Lionel-Groulx. Nájdem voľné sedadlo a zhodím ruksak z pliec. Cítim poklepanie po ramene. Otočím sa a vidím usmievajúceho sa muža, ako mi ponúka nejakú vizitku. Urobí gesto smerom k môjmu účesu a natíska mi ju ešte viac. Vezmem ju. Je to vizitka kaderníctva neďaleko Atwateru a píše sa na nej "účesy pre mužov." Usmejem sa a už mám na špičke jazyka vysvetlenie, že ja si strihám vlasy, ale zaváham namiesto toho si ju a strčím do vrecka. Účesy pre mužov.

Nie som muž, hoci už ako malému dieťaťu mi pripadalo, že by všetko bolo jednoduchšie, kebyže ním som. Prekážalo mi moje telo, pripadalo mi slabé, neatraktívne, kvôli jeho mäkkým krivkám a úzkym pleciam, a i keď mi bola predostretá idea toho, kto sú trans muži - "chlapci s vagínami," ako mi bolo elokventne vysvetlené – bolo mi jasné, že to nie som ja.

Necítim sa byť ani divčaťom. Byť dievčaťom, alebo aspoň sa o nejakú tú dievčenskosť snažiť, sa mi zdalo ako neskutočná fraška založená na predpoklade, že každé dievča a každá žena okolo mňa hrá rovnaké divadielko. Boli to roky plné dojmu, že všetky z nich musia rovnako nenávidieť túto nanútenú ženskosť, presne ako ja.

Keď sa mi konečne, počas nocí strávených zízaním do laptopu zatiaľ čo moji spolubývajúci spali darilo postupne nachádzať slová pre mňa a ľudí mne podobných, predsalen sa mi po vyslovení javili akési nevhodné a ťažkopádne. Genderqueer. Non-binary. Androgyne. Neutrois. Presne tak, ako sa mi javila nevhodná a ťažkopádna moja existencia v tejto koži: celý život predstierajúc, že hladko zapadám do jednoduchej škatuľky "žena".

Žijem 3500 km ďaleko od mojej matky. Cez telefón mi vraví, že na Facebooku videla môj nový účes, kratší ako kedykoľvek predtým. Povie mi tiež, že s takými krátkymi vlasmi vôbec nevyzerám feminínne, nieto ešte v košeliach s límčekom a veľkých svetroch. „Prečo chceš tak veľmi vyzerať ako chlapec?“ Ostávam bez akýchkoľvek slov, len sa silene zasmejem.

Vraj je tu pre mňa, ak sa jedného zadnem začnem učiť ako byť dievčaťom. Oznamuje mi, že už má jedného syna, druhého nepotrebuje. Ja na druhom konci linky držím slúchadlo ďalej od uší aby nepočula škaredý vzlyk, ktorý sa mi vydere z hrdla.

Čakajúc v rade v Redpath cafe, hlavu mám otočenú a pozerám z okna. Osoba predo mnou vezme svoj účtenku a odíde. Pokladník zvolá „Ďalší prosím... pane?“ Ako sa otáčam a blížim k pokladni, „pane“ znie čoraz váhavejšie a mení sa na „erm... slečna?“ Pokrčím plecami, nevediac, ako to vysvetliť, tak len poviem „Oboje je fajn.“

Nikto sa na mňa v živote nepozrel, pomysliac si, že som genderqueer a že môj preferovaný rod v písomnom a ústnom prejave je čo možno najneutrálnejší. A nikto si to ani v budúcnosti nepomyslí, nezávisle od toho, koľko úsilia vkladám do androgynizácie môjho tela, môjho hlasu, šatníka, či mojej osobnosti. Ľudia ma nevedia čítať korektne v rode, ktorý ma najviac vystihuje. Ak na niekoho urobím prvý dojem, som žena alebo som muž.

Najlepšie, čo sa môže prihodiť je, že ma ľudia prečítajú ako muža. Fakt, že ide o jedinú spoločnosťou poskytnutú alternatívu k ženskej identite, je háčikom všetkých mojich pokusov o tranzíciu. Nič z toho vlastne ani tranzíciou v bežnom ponímaní nie je - nič sa nemení vo mne, len sa snažím zmeniť pohľad ľudí na mňa. Neexistuje však nič také, čo by ľudia vnímali ako androgýnny ideál, žiadny stereotypný koncept, do ktorého môže moje telo zapadať, aby ma ľudia čítali správne.

Niekedy je neviditeľnosť tá najhoršia vec na svete. Ale občas sa zdá byť oslobodzujúca, akoby ste mali eso skryté v rukáve. Občas sa tiež zdá, že s jej pomocou môžem ujsť pred rigiditou dvoch rodov, dvoch dverí, ktoré boli predomnou definitívne zabuchnuté.

Zdroje:
Wong Kar Tsai, http://www.mcgilldaily.com/2013/02/passfail/