Tento text je obrazom pocitov a vzťahu, na ktoré nestačí slovo láska. Je to hlboké vyznanie otca, ktorý porodil svoju dcéru a spolu so svojím mužom sa o ňu starajú. Pri jeho čítaní som si uvedomil, že sa ma v našej krajine o to snažia obrať a že sa o to oberať nechávam.

Keď som bol malý, veľmi som chcel mať deti. Neskôr som sa musel venovať prežitiu v cissexistickej spoločnosti, , preto som tento pocit úplne potlačil, až tak že som na neho zabudol. Niektorô/é/í z nás deti mať nechcú a je to v poriadku. Život nie je len o deťoch. Ale koľkí z nás na to majú dôvod, ktorý nie je dôsledkom prispôsobenia sa životu v nepriateľskej spoločnosti? Koľkí z nás by deti privítali, keby sa nemuseli báť násilia, keby neboli donútení ku kastrácií, keby nám možnosť mať deti nebola odopieraná na všetkých úrovniach spoločnosti. Koľkí z nás môžu veriť svojim pocitom ohľadom detí, keď jediné, čo počujeme je, predsa my ich nemáme, nechceme mať, nemôžeme mať, nevieme mať, nesmieme mať a nedá sa to nijako zariadiť, a keď sa dá, tak to znamená utrpenie pre dieťa, a nenávistné reakcie „slušných a normálnych“ ľudí, ktorí urobia všetko preto, aby ste my aj naše deti v mene ich „pravej lásky“ trpeli? A čo hrozba odobratia dieťaťa z našej opatery, lebo sme považovaní/é/ô za nespôsobilých výchovy dieťaťa?!

A potom sú tu otázky typu: Ako mať dieťa vo svete, ktorý mu ešte pred narodením dáva najavo, že nie je vítané, a že bude opakovane obeťou hlúposti a nenávisti? Ako dať prioritu dieťaťu, keď len vyjsť na ulicu znamená obzerať sa cez plece, či si nejaký samozvaný strážca hraníc „normálneho“ rodu a sexuality nezmyslí, že vás potrestá za to, že sa držíte za ruky? Radšej sa za nich nedržíte, aby ste predišli úzkosti, ktorá sprevádza tento jednoduchý akt blízkosti. A riešiť to s dieťaťom v kočíku? Toto je v podstate ochrana našich detí pred nenávisťou – oberáme sa o deti, aby tie nemuseli trpieť nenávisťou ľudí, ktorí tvrdia, že dobro detí je ich najvyššou prioritou. Ja sa o túto možnosť nechcem nechať obrať. Otázke vlastného potomstva chcem a budem venovať viac pozornosti.

Naše medvieďatko k nám prišlo pre ôsmymi týždňami a odvtedy nič nie je také isté a a už nikdy nebude. Za ten čas som sa veľa krát snažil písať, ale vždy ma po niekoľkých vetách zastavil príval emócií. Mám pocit, akoby som stratil kontext – s čím sa toto dá porovnať? S ničím. Cítim veľké obmedzenie jazyka. Láska mi teraz pripadá ako maličké slovo. Nie je ani zďaleka dosť veľké, aby mohlo obsiahnuť to čo, k nej cítim. To, čo k nej cítim je väčšie než akákoľvek láska akú som kedy poznal a vyviera z miesta tak hlboko vo vnútri, že som si pred jej príchodom ani netušil, že existuje. Mnoho ľudí sa ma pýta, aké to je byť konečne rodičom a ja sa stále snažím nájsť presnú odpoveď. I v tých najťažších momentoch je to ten najlepší dar, aký som kedy dostal. Je to úžasné, desivé a pokorné. Je to všetko, o čom som sníval a ďaleko mimo čohokoľvek, čo som si kedy bol schopní predstaviť alebo dúfať.

Keď myslím na to, že je tu už takmer dva mesiace, zdá sa mi to nemožné. Som si úplne istý, že len včera prišla na svet, šmykľavá, s krikom, pozerajúc na nás čiernymi, zvedavými očami. Ale na druhej strane, ako je možné, že sú to len dva mesiace? Už si ani nemôžem spomenúť aké to bolo pred ňou; cítim, ako by som ju ľúbil odjakživa. A myslím, že istým spôsobom to tak je. Predtým, ako sme si ju urobili, predtým, ako sme ju plánovali, dokonca pretým, ako som stretol Josha, som na ňu myslel – na moje bábätko. Sníval som o nej, dúfal som v ňu a zúfalo som ju chcel. Tak dávno bola súčasťou môjho srdca, že som pripravený na to, že ju budem ľúbiť navždy.

Deň, kedy sme sa prvý krát stretli si chcem zapamätať navždy. Hoci sme mali dôveryhodný tím zložený z pôrodnej asistentky, duly a zdravotnej sestry, jediná osoba, ktorú skutočne z toho dňa pamätám je Josh. Pamätám si jemnú podporu a povzbudenie, ako vravel presne to, čo som potreboval počuť, aby som to vydržal. Pamätám si, ako ma držal, keď som sa sa o neho opieral počas najťažších kontrakcií. Pamätám si, ako som sa na neho pozeral a videl ako mi dôveruje, privediem našu dcéru na svet bezpečne. Z poslednej hodiny pôrodu si pamätám jeho úsmev s toľkou láskou v očiach a pocitom blízkosti a hlbokého spojenia „len my dvaja“. Počas pôrodu som veľa pozornosti venoval Rowen; pri každej kontrakcii som pre ňu nabral hlboký dych, keď som sa začal strácať, spomenul som si, že potrebuje, aby som bol kvôli nej silný. Netrápil som sa tým, ako vyzerám alebo aké zvuky vydávam, len som veril, že moje telo vie, čo má robiť a nechal so sa ním viesť. Keď sa približovala posledná hodina, spýtal som sa, kedy to už skončí a Josh len povedal, „Keď sa stretneme s Rowen“. Vždy, keď som mal pocit, že som už na hranici síl, tá myšlienka mi pripomenula, že to napokon skončí a bude stáť za to. Po 10 hodinách veľmi ťažkej práce som cítil jej pohyby, ako sa pripravuje vstúpiť na svet. Na zlomok sekundy, tesne predtým ako sa objavila som som bol vydesený a vzrušený a na okraji toľkých možností... a potom tam zrazu bola. Ako rybička zo mňa vykĺzla a narodila sa do Joshovych rúk. Položil ju na moju hruď a ja som sa na ňu pozrel s myšlienkou „Aha, tu si; to si ty.“ Moje bábätko, na ktoré som tak dlho čakal bolo tu. Pozrel som sa na Josha, a v týchto našich prvých spoločných momentoch ako rodina nič iné nemalo význam, ani neexistovalo.

Prvé mesiace rodičovstva sú veľmi intímnym a osobným obdobím, Josh a ja sa orientujeme v úplne novom prostredí nášho vzťahu a skúšame to všetko spolu vyriešiť. Musíme si dôverovať na celkom novej úrovni. Museli sme sa naučiť, ako vyvážiť starostlivosť o naše bábätko, o nás, a jeden o druhého. Každú neprespatú noc s kopou plaču sme sa museli učiť umeniu vzájomného odpustenia a trpezlivosti. Tranzícia od jednotlivcov v páre k jednotlivcom v páre v rámci rodiny nebola bez chyby, ale myslím, že sme to zvládli s pôvabom, láskou, rešpektom a zmyslom pre humor. Viem, že neexistuje nikto iný, s kým by som išiel touto cestou radšej, než s Joshom. A teraz je pre mňa neuveriteľné, keď pri pohľade na Roweninu tvár, vidím Josha. Vidím jeho oči, jeho bradu a jeho výraz, ako sa na mňa pozerá cez jej oči, a je úžasné to vidieť. Vidím bytosť, ktorú sme spolu stvorili a zas a znova sa do neho zamilovávam.

Odkedy som porodil Rowen, môj vzťah ku sebe sa úplne zmenil. Musel som sa prispôsobiť účinkom popôrodných hormónov a úzkosti bez toho, aby som na to bol pripravený. Vedel som, že nasledujúce mesiace po jej narodení budú výzvou, ale neboli náročné takým spôsobom, ako som si predstavoval. Máme zatiaľ šťastie že Rowen je celkom pokojná. Necítim šialený nedostatok spánku a nemuseli sme [často] tráviť hodiny prechádzaním sa, čičíkaním a kolísaním neutíšiteľného dieťaťa. Namiesto toho som mal ťažkosti s láskou k Rowen, ktorá sa niekedy prejavovala ako zúrivé ochranárstvo vynárajúca sa z hlbokého inštinktívneho miesta z môjho tela a mimo mojej kontroly.Bolo pre mňa ťažké vôbec od nej odísť, dokonca aj keď to znamenalo len to, že Josh ju vzal na prechádzku, hoci mu kompletne verím ako vyrovnanému a schopnému rodičovi. Niekedy bolo ťažké nechať iných ľudí, aby ju podržali, aj keď to boli ľudia, ktorých ľúbim a verím im. Viem, že táto separačná úzkosť nebude trvať navždy, ale nevzniká v racionálnom miesta môjho mozgu. Viem, že keď moje telo začne takto reagovať na našu separáciu, môžem sa zhlboka nadýchnuť, upokojiť sa a spomenúť si, že je v bezpečí, že je v poriadku a aj ja. Po deviatich mesiacoch, čo vo mne rástla sa stále učím odlíšiť moje telo od jej – pomaly a opatrne bez pocitu, že moje srdce sa úplne rozbije. Viem, že v tichých momentoch, keď držím moje bábätko, jej pästička zakvačená za golier môjho trička, jej horúci dych n a mojej koži, jej malé telo zavinuté pri mojom – moje srdce sa cítiť také pokojné, ako je len možné. Celý život som čakal na nieto chvíle, na príchod tejto bytosti a nepustiť je niekedy to jediné, čo môžem urobiť.

Teraz, po toľkých týždňoch od prvého dňa som úplne znehybnený absolútnym úžasom. Keď sa na ňu pozerám ako spí, cítim sa, ako keby som v lese narazil na jeleňa. V tej chvíli je moja láska k nej tichá, pokojná a plná údivu. Pozerám sa na ňu so zadržaným dychom, rukou položenou na srdci a premýšľam, ako je vôbec možné, že sme ju stvorili? Predtým si bola len mojim prianím a teraz si úplne dokonalou bytosťou. Vo chvíľach, kedy nespí, leží na chrbáte s očami prišpendlenými na nás, zavrtí telom a usmeje sa svojimi bezzubými ústočkami. Keď sa na nás pozerá so svojimi žiarivými očami, moje srdce vynechá jeden úder. Pozorujem ako svojimi silnými kopajúcimi nohami beží bezcieľny pomyselný maratón, jej ručičky ako hviezdice plávajú vo vzduchu, ako zatvára a otvára ústa akoby nám chcela povedať všetky svoje ohromné a dôležité príbehy. V tých momentoch mám dojem, že vidíme záblesky toho, aká bude, keď vyrastie, ako bude vyzerať a ako sa bude pohybovať svetom.

Pokúšam sa veľmi nepremýšľať nad tým, ako rýchlo plynie čas a miesto toho nasávam plnými dúškami tieto dokonalé chvíle. Pripomínam si, že sa môžem tešiť na veľa vecí počas toho, ako bude rásť. Niekedy, keď na ňu robíme smiešne grimasy, chichotá sa na nás, jedného dňa budeme počuť jej hlas a ona ním povie Tata, Papa a mnoho ďalších vecí, jedného dňa k nám natiahne ruky a vypýta sa na ruku a privinutie, jedného dňa bude stáť na vlastných dvoch nohách a urobí prvý krok. Jedného dňa bude robiť veľa veľkých a malých úžasných nových vecí a možno, keď sa zameriame na všetky tie jednotlivé chvíle tak ako budú prichádzať, nebudeme cítiť, že to utečie mihnutím oka.

To, čo viem naisto je, že máme neuveriteľné šťastie, že si nás toto bábätko vybralo za svojich Tata a Papa. Cítim sa požehnaný, že som ju mohol vynosiť a priviesť na tento svet tak, ako sme to urobili. Viem, že Rowen by tu nebola alebo by nebola presne tým, kým je, ak by sme neurobili obrovský skok do neznáma a nemali vieru v seba samých, jeden v druhého a neverili, že toto je tá správna cesta pre našu rodinu bez ohľadu na to, čo si ktokoľvek iný myslí. Cítim poctu, že do našich rúk bola vložená dôvera v starostlivosť o ňu, a som za ňu vďačný. Každý jeden deň jej hovoríme, ako veľmi ju ľúbime. Viem, že byť otcom nebude vždy ľahké. Viem, že každý jeden vek so sebou prináša požehnanie aj zápasy, ale vítam ich, lebo si myslím si, že to je súčasťou každej cesty, ktorou kráčame. Vítam Rowen na tomto svete v celej je dokonalosti a chybách, v celej jej sladkosti a spurnosti, vo všetkých jej nádherných kúskoch, ktoré tvoria je vlastný jedinečný charakter. Vitaj, vitaj naša malá Rowen, sme veľmi šťastní, že si prišla.