logo
menu_btn
Nová identita: Transľudia sa cítia inak, ako sa narodili, preto sa dávajú zmeniť

Článok vyšiel v časopise Život. Autor/ka: Život | 18. júl 2014 | [Dostupné online] 


 

Desiatky až stovky ľudí, ktorí žijú medzi nami, sa narodili s iným pohlavím a inými menami. Počas života prešli „tranzíciou“ – zmenili si všetko vrátane rodných čísel, mien a pohlavia. Možno je takým aj váš kolega alebo kolegyňa.

Ak stretnete na ulici Christiána Havlíčka (28), ani nezbadáte, že sa narodil ako človek, ktorému podľa pohlavných orgánov určili ženský rod, ženské meno a rodičia ho vychovávali ako dcéru. Podľa všetkých vonkajších znakov bol regulárnym dievčaťom, neskôr ženou, ale on sa cítil ako muž. Dnes má mužské meno, zarastá ako muž, nemá ženské prsia, vyoperovali mu maternicu a vaječníky.

„Proces tranzície som zavŕšil v roku 2010. V určitom veku som totiž začal cítiť, že mužská rola mi sedí viac. Nemyslím si, že rodičia si uvedomovali, že so mnou niečo je, ale keď som im oznámil, že prejdem zmenou, podporili ma,“ spomína Havlíček. „Samozrejme, že mama mi dlhšie hovorila v ženskom rode, menilo sa to postupne, musela sa naučiť pri rozprávaní so mnou používať mužský rod.“

 

Koľko ich je? Nevedno

 

Christián Havlíček je jedným z mnohých, ktorým pri narodení pripíšu ženský rod a meno, no cítia sa mužmi. Niektorí tak prežijú celý život, iní sa rozhodnú pre zmeny, čiže hormonálnu terapiu, chirurgické odstránenie pŕs, kastráciu. „Nemáme informácie o počte ľudí, ktorí prešli zmenou, ale naše občianske združenie je v kontakte asi so stovkou ľudí, ktorí sa nám ozývajú a ktorým pomáhame. Niektorí sú už po zmene, niektorí v procese, ďalší pred. Vek je väčšinou do 40 rokov. Vieme, že lekárky si nevedú presné záznamy a väčšinou hovoria o pár ľuďoch ročne. Nechceme zavádzať, takže nebudem ani odhadovať, koľko transľudí na Slovensku je. Samotná potreba počítať ich je absurdná,“ hovorí Roman Kollárik, ktorý s Christiánom Havlíčkom založil občianske združenie TransFúzia. Pomáhajú ľuďom, ktorí prechádzajú zmenou.

Na Slovensku existujú len tri lekárky, ktoré sa takýmto ľuďom venujú, donedávna boli dve. Všetky sú psychiatričky sexuologičky.
„Mne sa proces tranzície nezdal nejako zložitý, ale najväčším problémom bolo nájsť jednu z vtedajších dvoch lekárok. Vôbec nič som o nich nevedel, nepoznal mená. Na českých internetových fórach som našiel, že sú zrejme psychiatričky sexuologičky. Tak som sa začal obracať na psychiatrov a každý mi povedal, že u nás sa procesom tranzície prejsť nedá. Len čo som lekárku našiel, už to šlo rýchlo, do roka a pol od prvej návštevy som mal nové doklady,“ vraví Christián Havlíček. Tvrdí, že je nesprávne, ak o ľuďoch, čo prešli zmenou, píšu ako o transsexuáloch, lebo to by podľa neho znamenalo, že by mali nejakú duševnú poruchu. Ako im teda hovoriť správne? „Môžete o nás písať ako o transrodových ľuďoch alebo transľuďoch. Na Slovensku sme zaseknutí v pohľade na iných. My nie sme mentálne chorí, len sme potrebovali žiť svoj život inak. Takých ľudí sa aj v histórii vyskytovalo množstvo naprieč všetkými kultúrami. Napríklad v Indii bolo ofi ciálne uznané tretie pohlavie, ktoré v miestnom jazyku volajú hidžra. Je to bežná súčasť ich kultúry. Človek nie je len penis alebo vagína, je omnoho viac, komplexná bytosť, ktorej pohlavné orgány sú len malou časťou.“

 

Niečo hradí poisťovňa, niečo nie

 

Ak je niekto žena a cíti sa mužom alebo naopak, môže prejsť procesom zmeny trvajúcim asi rok a viac, počas ktorého sa zmení meno, priezvisko, rodné číslo aj rodný list. Zdravotné poisťovne preplácajú časť úkonov. Netreba si platiť sedenia u lekárov, hormonálnu terapiu, kastračné zákroky, ale všetky operácie, ktoré sa vnímajú ako nadštandardné, hradia sami – napríklad odstránenie prsníkov.

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou podľa Havlíčka hovorí, že hradiť by mali všetko, čo súvisí s tranzíciou, ale prax je iná. On za odstránenie prsníkov zaplatil asi tisíc eur. Poisťovňa mu platila hormonálnu terapiu, čiže tabletky, a potom injekcie plus hysterektómiu – vybratie maternice a vaječníkov. Rekonštrukciu penisu odmieta. Nevie o žiadnych transmužoch na Slovensku, ktorí by mali aj zmenené genitálie.

„Ľudia si pod pojmom zmena pohlavia predstavujú zmenu genitálií, lenže väčšina tých, ktorí zmenou prechádzajú, nič s genitáliami nerobí. Ide skôr o sociálnu zmenu, nové meno, nové doklady, telo sa zmení cez hormóny. Čiže tranzícia nerovná sa chirurgická zmena genitálií,“ vraví Roman Kollárik. „Na Slovensku je tiež vágne formulovaná legislatíva. Napísané je, že na zmenu osobných údajov treba predložiť lekársky posudok o zmene pohlavia, ale nikde nie je napísané, čo to znamená. Čiže lekár sám určí, čo to znamená, či treba napríklad u transmužov vybrať aj maternicu a vaječníky a u transžien semenníky. Na Slovensku tak máme takých, ktorí ich vyoperované majú, i takých, čo nemajú. Problém je, ak sa lekárky transľudí nepýtajú na ich potreby a ak vydanie potvrdenia na zmenu dokladov podmieňujú podstúpením kastračného zákroku. Tento postup odsudzuje aj svetová zdravotnícka organizácia,“ hovorí Havlíček.

 

Nie sme chorí

 

Havlíček s Kollárikom teraz cez občianske združenie TransFúzia robia výskum medzi lekármi aj medzi ich transklientmi, aby získali čo najviac informácií a mohli osloviť neskôr politikov a navrhnúť im presné formulácie. „Lebo ani lekári nie sú chránení zákonom a veľakrát sa boja rozhodnúť.“
Problém je tiež s gynekologickým ošetrením, lebo ak transmužom zostanú časti reprodukčnej sústavy, mali by chodiť ku gynekológovi. Lenže poisťovne preplácajú tieto vyšetrenia iba ženám. Ak ku gynekológovi príde človek s mužským menom, má problém, lebo lekárovi vyšetrenie poisťovňa nepreplatí.

Zmena pohlavia sa v súčasnosti uvádza v rámci medzinárodnej klasifikácie chorôb ako diagnóza F64.0, s ktorou pracujú lekári aj poisťovne. „Vývoj vo vede aj v medicíne pokročil a onedlho sa v medzinárodnej klasifikácii chorôb nebude stav transľudí radiť medzi psychické poruchy a nebude sa pracovať s označením transsexuál,“ vraví Kollárik.
Ako príklad, kde transľudia bezproblémovo fungujú v rámci nastavených pravidiel, dávajú napríklad Dánsko alebo Argentínu. Obaja hovoria, že nepotrebujú žiadnu špeciálnu starostlivosť, dôležité pre transľudí je normálne prijatie.