(pozn. prekl.: Ableizmus je pojem označujúci diskrimináciu na základe telesného, mentálneho, zmyslového, či akéhokoľvek iného postihnutia. V prípade duševných chorôb môže ísť o diskrimináciu na základe stereotypov o tom, že duševne chorí ľudia sú nebezpeční, nespoľahliví, vymýšľajú si. Príkladom ableizmu je napr. vyjadrenie, že duševne chorí ľudia si nezaslúžia rovnaké práva ako ostatní, nedostatočné pomocné opatrenia v práci/pri štúdiu, odoporetie zdravotnej starostlivosti, a pod.)

Minulý víkend ma pozvali prednášať na Philadelphia Trans-Health Conference v rámci panelu o odstránení diagnózy mentálnej poruchy, ktorá je transrodovým ľudom určovaná. Samotný panel bol zaujímavý, hoci som tušil, kam budú otázky publika smerovať. Jedna téma bola ale vskutku namieste: 'transrodoví ľudia verzus mentálne chorí ľudia'. Hádam najopakovanejší argument proti diagnóze s názvom transsexualizmus bol, že trans ľudia nie sú „blázni“, tak by nás nemali pchať medzi osoby s duševnými poruchami. Ide o jednoduchý výrok, ktorý však nesie zásadný odkaz. Ak ľudia povedia: „trans ľudia sú šťastní, úspešní ľudia, žiadni blázni“, málokedy si uvedomujú, že vlastne vravia: „sme úplne ako normálni (teda tí dobrí) ľudia. Nie sme ako tí šialení (teda zlí) ľudia“.

Považujem sa za celkom šťastného, dobre zaopatreného človeka, ktorý je ešte aj pomerne úspešný. Vrátane toho, že som bipolárny, mám panickú poruchu zahŕňajúcu fóbie, psychózu, depersonalizáciu, obsedantno-kompulzívnu poruchu, post-traumatickú stresovú poruchu, poruchy učenia, sebapoškodzujem sa a mám samovražedné sklony. Som to, čo ľudia považujú za šialené (a momentálne som vymenoval každú jednu vec preto, aby som zabojoval so svojou neochotou hovoriť o tom). Napriek tomu som fungujúca osoba, tvrdo pracujúca, aby prispela k dobru spoločnosti presne tak, ako milióny ďalších „šibnutých“ ľudí. Mentálne poruchy a úspech – či dokonca 'byť pri zmysloch' – nie sú nezlúčiteľné. Áno, vyrovnávať sa s týmto všetkým môže byť ťažké. Nechcem však, aby si o mne ľudia utvárali nesprávne závery. Podobne ľuďom občas nepoviem o tom, že som trans, pretože sa nechcem vyrovnávať s ich očakávaniami. Byť trans nie je mentálny problém, je to jednou z mnohých foriem ľudskej existencie. Na margo tohto sa môžete opýtať: „a nie je to tak aj s mentálnymi problémami?“ Povedal by som, že áno. Môžem však hovoriť iba sám za seba. Mentálne problémy môžu ovplyvniť moje fungovanie a moje prežívanie; môže, a nemusí to byť bonusovým faktorom v mojom živote, ale nerobí ma to o nič menej človekom rovnako, ako „normálnosť“ nerobí iných lepšími, či dokonca kompetentnejšími. Hoci nemôžem povedať, že ide o úžasný spôsob žitia, nejde ani o vyslovene otrasný spôsob žitia. Toto sa vzťahuje i na trans identitu. Moje mentálne stavy nie sú slabosťou, sú súčasťou mojej ľudskosti. Môj rod nie je porucha, ale súčasť mojej identity.

Musíme dať najavo že akákoľvek transrodová identita nie je mentálnou chorobou, avšak bez toho, aby sme diskrimináciou potápali iných a získavali body pre seba. Hovoriť, že transsexualizmus, transvestický fetišizmus a spriaznené „poruchy“ sú zlé, pretože vykresľujú ľudí ako šialených môže viesť k odstráneniu diagnózy transsexualizmu, zároveň však spadajú pod ďalšiu veľkú stigmy ohľadom mentálnych porúch. Nie som ochotný utláčať iných (a v tomto prípade aj seba) na to, aby som získal práva ako trans osoba. Našim argumentom by malo byť: diagnóza transsexualizmu neobhajuje trans ľudí, pretože sa na nich vzťahuje stigma mentálnych porúch, skonštruovaná na predstavách o normálnosti, konformite a kontrole. Stigma mentálnych porúch podporuje predstavu, že ak máte nejakú duševnú chorobu, nedokážete byť autonómnou bytosťou, pretože je s vami niečo zle. Je vám to povedomé? Malo by byť, pretože to je presne to, čo transsexualizmus ľuďom robí. Sme v tom pekne všetci spolu. Niektorí tvrdia, že transsexualizmus by zo solidarity nemal byť z klasifikácie chorôb odstránený, pretože sa musí zreformovať celá kategorizácia duševných chorôb. Som stopercentne za reformu, no nie som ochotný čakať, kým sa odtiaľ transsexualizmus dostane. Chcem, aby odtiaľ okamžite zmizol. Vraví sa, že ani Rím nebol postavený za jeden deň, a reforma mentálneho zdravia tiež neprebehne za jeden deň. Niektorým veciam z kategórie duševných chorôb sa dokážem vyhnúť, alebo aspoň znížiť ich efekt, keď sa o seba dobre starám, ale žiadne množstvo starania sa o seba mi nenahradí recept na testosterón, neskontroluje moje hladiny v krvi, alebo ma nevyšetrí kvôli zdravotným rizikám. Na to potrebujem lekára a transsexualizmus mi pomôže iba za predpokladu, že sa vzdám bytia dospelým človekom, ktorý je autonómny a pri zmysloch.

Diagnóza transsexualizmu obmedzuje práva, prístup a zdravotnú starostlivosť trans ľuďom – jednoducho sa ho treba zbaviť. Som ochotný pripustiť, že mám niektoré duševné choroby, ale tie nesúvisia s mojou trans identitou. Keď som sa snažil tranziciovať, bol som opakovane odmietnutý, pretože lekár nechcel a nebol ochotný akceptovať, že moje mentálne alebo telesné problémy nesúviseli s mojou transrodovosťou. Lekcia prijatá; keď chcem dostať zdravotnú starostlivosť, nehovorím doktorom ani o mojim duševných chorobách, ani o mojom postihnutí. Z obavy pred odmietnutím zamlčiavam svoje zdravotné problémy aj po tom, ako cestujem šesť hodín, aby som sa dostal po informovaný súhlas z kliniky, ktorá má ľudskejší prístup a ktorej návšteva nesúvisí s tým, že som trans. Ak sa však príliš bojím povedať môjmu doktorovi pravdu, nedostanem takú starostlivosť, akú potrebujem. Toto je to, čo systém a diagnóza transsexualizmu robí: núti nás vystavovať sa riziku.

Na jednej stránke som narazil na čosi, čo stojí za spomenutie. „Medicínska diagnóza ma neochráni pred násilím, a teba neochráni tiež.“ Zdôrazňuje to fakt, že patologizácia transrodovosti nie je jediná vec, s ktorou sa vysporiadavame. Diagnóza transsexualizmu je súčasťou väčšieho systému utláčajúceho trans ľudí, ktorý z nás robí čosi menej ako ľudské bytosti. Čo by dovolilo trans a genderqueer ľuďom na všemožných spektrách, všetkých tvarov a veľkostí dostať to, čo potrebujú bez patologizácie a strachu? Vytvorenie medicínskeho kódexu, ktoré by aspoň pokrylo tú medicínsku časť tranzície. Vyjadrujem nádej, že odstránenie transsexualizmu by poviedlo k legitimizácii trans identít a pomohlo nám dosiahnuť tie práva, ktoré sú nám najjednoduchšou cestou odopierané. Potrebujeme systém zdravotnej starostlivosti, ktorý je podporný a pomáha nám s čímkoľvek, čo sa deje s naším telom a našou mysľou. Občas lekári vedia najlepšie, občas nie. My, pacienti, by sme určite mali mať kontrolu nad našou starostlivosťou a doktori by nám mali pomáhať, nie nám škodiť - a už vôbec nie mať nad nami kontrolu.

Článok bol s dovolením autora upravený a boli vynechané časti špecifické pre severoamerický kontext.

Zdroje:
JAC Stringer, http://midwestgenderqueer.com/2010/06/conceptualizing-gender-identity-disorder/ | august 2010