Slovo mužské je modifikátor - slovo používané na popis vecí, ktoré sa týkaju mužov. Ja som muž. Ja, muž, mám telo muža, teda mužské telo. Moja maternica, môj klitoris, moj mäkký hrudník a moje okrúhle boky sú súčasti môjho mužského tela. Iní ľudia majú iné skúsenosti so svojími telami, samozrejme, a ja hovorím jedine z tých mojich.

Pochopil som, že ľudia ma často nazývajú osobou ženského pohlavia, pretože potrebujú všetkých štítkovať a pchať ma naspäť do škatuľky, do ktorej som sa vraj narodil. Takto ma môžu oslovovať „on“ a napriek tomu o mne uvažovať ako o žene, aby sa nemuseli vysporiadavať ani s mojim sebaurčením, ani s komplexnosťou, s akou zažívam transfóbiu a mizogýniu. Niektorí ľudia spájajú telá a rod tak úzko, že označiť moje telo ako ženské je jediný spôsob, akým sú schopní vôbec uvažovať o mužovi zažívajúcom diskrimináciu na základe rodu.

Telo a rod sú teda pre niektorých ľudí úzko spojené. Preto o mužovi zažívajúcom mizogýniu sú ľudia schopní uvažovať iba vtedy, ak označia časť neho ako ženskú. V mojom prípade je to telo. Takýto postoj odoberá jednotlivcom možnosť sebaurčenia, keďže predpokladá, že pohlavie je ľahko pozorovateľné a definovateľné a že ho nezávislý pozorovateľ dokáže spoľahlivo vyhodnotiť. Telá a pohlavia sú však definované a prežívané toľkými rôznymi spôsobmi, že spájať niektoho pohlavie s genitáliami alebo inou časťou biológie jednoducho iba škodí, a to veľkej časti ľudí. Oberá nás taktiež o telesnú autonómiu. Ja osobne nepotrebujem byť poučovaný niekým iným o mojom tele alebo mojich skúsenostiach.

Ľudia ma ešte zvyknú nazývať osobou ženského pohlavia, keď spomínajú moje skúsenosti s mizogýniou. Keďže moja výchova bola postavená na predpoklade, že som dievča a spoločnosť ma nečíta ako muža, zažívam veľa mizogýnie. Keď som žil v Bostone, zažíval som sexistické obťažovanie na ulici. Ľudia predpokladajú, že neviem, čo chcem, ak idem do obchodu s bicyklami, alebo že sa nechávam viesť pri tancovaní. Mizogýnia nie je sranda, no napriek tomu sa neuchádzam o mužské privilégiá. To zo mňa ešte nerobí osobu ženského pohlavia, hoci to napovedá, ako ma spoločnosť vníma. Radšej by sa malo adresovať to, čo sexistické sa mi  v danom okamihu deje, než hovoriť, aké mám telo. Vyjadriť sa k obťažovaniu na ulici je možné popri tom, ako vyjadrujem moju skúsenosť s týmto problémom a poskytujem jeho analýzu.

Ďalší dôvod, prečo sa ma ľudia pokúšajú nazývať osobou ženského pohlavia, je kvôli spoločným telesným skúsenostiam, napr. menštruácii. Namiesto „ženy“ alebo „osoby ženského pohlavia“ sa však dá úplne pokojne povedať „osoby, ktoré menštruujú“. Tak sa vyhneme definovaniu ľudí na základe jedného biologického procesu. Bolo by tiež dobré nevravieť iným o tom, aké to vlastne majú skúsenosti. Zažívam menštruáciu, áno, ale môžem hovoriť jedine o mojich skúsenostiach s ňou a nepredpokladať, ako ju prežívajú iní. Nepovedal by som napríklad „menštruačný kalíšok je skvelý pre ženy“, ani „menštruačný kalíšok je skvelý pre osoby ženského pohlavia“. Povedal by som „menštruačný kalíšok je vynikajúci pre mňa, a možno je taký aj pre iných“.

Tretí dôvod, prečo som nazývaný osobou ženského pohlavia, je moje zaradenie do kategórie ľudí, ktorí boli socializovaní ako (biele) dievčatá, na základe toho, ako sa správam a vzťahujem k ostatným. Je to pravda: mám tendenciu starať sa o svojich priateľov a vyhodnocovať svoje skúsenosti a potreby v porovnaní s ostatnými aspoň sčasti kvôli tomu, že sa ma snažili vychovať ako dievča. Hoci k tomu viedlo to, ako nahliadali na moje telo, moje skúsenosti by nemali byť zmazávané. Aj tendencie k podceňovaniu vlastných myšlienok a pocitov nevychádzajú z môjho „ženského pohlavia“, ale vychádzajú zo systematického podceňovania ľudí, ktorých spoločnosť vníma ako dievčatá. Ak teda hovoríme o socializácii, hovorme o socializácii a nezvaľujme to na telá. Ušetrime tým iných ľudí bolesti a škody.

Zdroje:
Otr, http://web.archive.org/web/20130528042502/http://nonop.zxq.net/body.html